Selenča v predhistórii

Selenča ako aj iné osady v Báčke a v širšom zmysle vo Vojvodine leží na území veľmi bohatom z hľadiska archeologického. Hoci dodnes na tejto pôde nebola vykonaná rekognoskácia, ani iný systematický prieskum, vďaka náhodile nájdeným črepinám keramiky z medenej a bronzovej doby teraz vieme, že Selenča a jej okolie mali obyvateľov v dávnej minulosti, ešte pred niekoľkými tisícročiami. Je celkom možné, že na tomto území bol život aj v dobe kamennej, ale z tých čias zatiaľ neexistujú materiálne stopy..

Selenča od prvého spomínania názvu do konca 18. storočia

Kontinuitu ľudských sídlisk na území dnešného selenčského chotára a samotnej osady nemožno s istotou zistiť, hoci pozostatky hmotnej kultúry a dodnes zhromaždené pramene svedčia o civilizáciách, ktoré existovali a pretrvávali dakedy sporadicky, často v nepretržitom rade, sledujúc v hlavných črtách diania na území Báčky.

Po kočovných kmeňoch prišli Slovania a po ich skorom osídľovaní niet takmer žiadnej stopy. Samotný názov SELENČA je predsa slovanského pôvodu - najprv to dozaista bolo SELENCE, čo stretáme neskoršie pri viacerých príležitostiach - s tým súhlasia všetci bádatelia, hoci ho rozdielne tlmočia....

Presídlenie slovákov evanjelikov zo selenče do pazovy - roku 1770

Selenča, slovenská osada v blízkosti mesta Báč, vznikla roku 1758 na majetku kaločského nadbiskupstva. Jej prvými osadníkmi boli Slováci-evanjelici pôvodom z Kulpína, kým druhá vlna prišla sem roku 1760 priamo zo Slovenska. Novozaložená osada dostala meno Bács Ujfálu vel Erség Ujfalu - Báčska Nová Dedina alebo Arcibiskupská dedina. Usilovní ľudia rýchle kultivovali pôdu, vysušili močariská a začali prosperovať. Od nadbiskupstva dostali povolenie vystavať si modlitebňu z nabíjanej hliny a povolať si učiteľa, ktorý zároveň odbavoval i bohoslužby. Lenže roku 1768 skrsli problémy s vrchnosťami ohľadom modlitebne. Po desiatich rokoch života, keď kultivovaná zem začala dávať úrodu, obyvateľstvo sa ocitlo pred dilemou, kam odísť.

Odboj selenčanov v druhej svetovej vojne

Tá prvá, teda stará Juhoslávia, stroskotala v apríli 1941. Tak aj maďarské okupačné jednotky obsadili Selenču v ten istý mesiac. Presnejšie 15. apríla. Selenčania prvé dni okupácie prežívali s rozdielnymi pocitmi. Príslušníci evanjelickej cirkvi a približne jedna tretina katolíkov s veľkou obavou a zlým tušením začali pozerať do budúcnosti. Zato však veľká časť katolíkov s oduševnením pripravovala príchod „oslobodzovacieho vojska". Stavali pódium, zbierali kvety, maďarské zástavy. Na čele príprav stál farár Josip Kajić a učiteľ František Berkeš, ktorého deti, inak už žiaci učiteľskej školy, okupanta privítali s kyticami kvetov.

Selenča v súčastnosti

V jazykovede okrem termínu urbanonymum používa sa často ako synonymický výraz termín ojkonymum. Ojkonymum predstavuje miestny alebo osadný názov, resp. je to vlastné meno sídelného zemepisného objektu (mesta, obce, osady) alebo jeho časti (štvrte, predmestia, ulice, námestia, parku, hradu, samoty, mlyna, horárne alebo inej významnej budovy (EJ, 1993). Urbanonymum sa však v onomastickej terminológii používa na pomenúvanie názvov ulíc a iných verejných priestranstiev v rámci vnútromestskej toponymie..

Dejiny rímskokatolíckej farnosti najsvätejšej trojice v Selenči

Nábožensko-mravný život v Katolíckej cirkvi organizovali a viedli biskupstvá, ktoré ho zasa spravovali cez farnosti. Tak bolo už v 10. storočí založené biskupstvo v Kaloči (Kalocsa - dnes v Maďarsku) a neskôr (nevie sa presne čas) spojené s tiež už predtým založeným biskupstvom v Báči; odvtedy sa nazýva Arcibiskupstvo kaločské a báčske. Arcibiskupstvo vlastnilo a spravovalo viaceré veľké pozemky v okolí mesta Báč.

Evanjelicky a.v. cirkevny zbor

Slováci evanjelici a. v. žijú v Selenči 240 rokov. Vzhľadom na tisícročia, ktoré sa pominuli, 240 rokov nie je veľký časový úsek života človeka na tejto zemi. Predsa pre nás dnes žijúcich je to čas úctyhodný. Pozerajúc sa na uplynulé roky očami viery, musíme Pánu Bohu d'akovať za všetku Jeho milosť a lásku i požehnanie, ktoré od Neho prijali naši predkovia a skrze nich i my sami dnes. V tomto časovom úseku žilo tu deväť-desať generácií potomkov toho, kto prišiel roku 1758 na toto územie budovať lepší a dokonalejáí život pre seba a budúce generácie.