Jaroslav Miklovic

Presídlenie slovákov evanjelikov zo selenče do pazovy - roku 1770

Selenča, slovenská osada v blízkosti mesta Báč, vznikla roku 1758 na majetku kaločského nadbiskupstva. Jej prvými osadníkmi boli Slováci-evanjelici pôvodom z Kulpína, kým druhá vlna prišla sem roku 1760 priamo zo Slovenska. Novozaložená osada dostala meno Bács Ujfálu vel Erség Ujfalu - Báčska Nová Dedina alebo Arcibiskupská dedina. Usilovní ľudia rýchle kultivovali pôdu, vysušili močariská a začali prosperovať. Od nadbiskupstva dostali povolenie vystavať si modlitebňu z nabíjanej hliny a povolať si učiteľa, ktorý zároveň odbavoval i bohoslužby. Lenže roku 1768 skrsli problémy s vrchnosťami ohľadom modlitebne. Po desiatich rokoch života, keď kultivovaná zem začala dávať úrodu, obyvateľstvo sa ocitlo pred dilemou, kam odísť.

Prvé kontakty pri hľadaní nového domova nadviazali so Slavónskym generálnym veliteľstvom v Osijeku, ktoré vtedy začalo znovu osídľovať Vojenskú hranicu. Dňa 05. 04. 1769 vychádzajú pred spomenutý úrad so žiadosťou, v ktorej okrem iného uvádzajú všetky svoje útrapy a zároveň prosia o povolenie osídliť sa k Čajkovskej milícii. (Pozri prílohu 1). Na ich žiadosť cisársko-kráľovská dvorná rada dala negatívnu odpoveď - nepovolila sa im osídliť v Šajkaškom dištrikte, ba dokonca vydala veliteľstvu príkaz „do ničoho ďalšieho sa vôbec nepúšťať". Selenčania sa nevzdávali, lebo vedeli, že sa musia vysťahovať. Za pomoci futockého notára a právnika Emericha Beňovského dostali atestát, v ktorom sa hovorí, že sú poctiví, spravodliví, pracovití ľudia, prinútení opustiť svoju dedinu. Ako nositeľ atestátu bol uvedený Ján Šimoni, dedinský starosta a zastupiteľ 21 rodín zo Selenče.S atestátom znovu prichádzajú na Slavónske generálne veliteľstvo, pred veliteľa generála von Methensena, ktorý informuje dvornú radu, že sa im v atestáte rozkazuje vysťahovať sa a zároveň ju prosí láskavo, aby sa týmto ľuďom povolilo nasťahovať sa pospolu v jednej osade v Šajkašskom dištrikte. Cisársko-kráľovská dvorná rada konala rýchle. Už dňa 8. júna 1769 prišla odpoveď na veliteľstvo: „... prepustení z menovaného panstva by mohli byť prijatí pri šajkašskom zbore, ak je to tam bez zaťaženia".Selenčania už mali zlé skúsenosti so svojím predošlým pánom a preto tentoraz požiadali od Cisársko-kráľovskej dvornej rady záruku svojho vierovyznania, a ak by ju nedostali, radšej sa vraj nasťahujú na majetkoch okolitých zemepánov. Lenže rada konala diplomaticky. Vo svojom liste zaslanom na Slavónske generálne veliteľstvo dňa 18. 07. 1796 prvýkrát spomína ako príčinu prepustenia Selenčanov ich vierovyznanie a zároveň sa im povoľuje vykonávať bohoslužby bez akejkoľvek verejnej nádhery.

Koncom júla a začiatkom augusta 1769 prvých 21 rodín sa prisťahovalo do šajkašského dištriktu. Keďže sa ich počet neustále zväčšoval, bolo cítiť nedostatok pôdy.0 Selenčských 120 rodín chceli rozdeliť do viacerých osád, ale Selenčania trvali na tom, aby zostali spolu. Vtedy sa vynašlo kompromisné riešenie. Požiadala sa dvorná rada, aby im určila nové miesto, kde by rodiny boli spolu. V ich mene to urobilo Slavónske generálne veliteľstvo (ktoré sa nechcelo zrieknuť vojenskej posily).1 Na list Selenčanov ihneď odpovedalo a zároveň schválilo návrh o ich osídlení na „Praedio Pahsoe".2 S takým istým návrhom dvorná rada vyšla pred panovníka dňa 26. 09. 1769, v ktorom odôvodňuje príčiny svojho rozhodnutia a zároveň prosí panovníka, aby schválili návrh.3 V ten istý deň sa končí Golgota selenčských evanjelikov. Syn cisárovnej Márie Terézie Jozef II. ako spolupracovník svojej matky podpísal návrh a súčasne rozhodnutie dvornej rady o presídlení 120 rodín na „Praedio Pahsoe".

Povolenie nasťahovať 120 nekatolíckych rodín na najjužnejšiu časť Vojenskej hranice vyvolalo veľký rozruch u cisárovnej (bola známa ako horlivá katolíčka), ktorá či už z podnetu katolíckej cirkvi, alebo z vlastných dôvodov nariadila oficiálne vyšetriť prípad. Ríšsky kancelár gróf Esterházy poveril predsedu dvornej rady grófa von Laciho vyšetrením prípadu „tých protestanských rodín, ktoré arcibiskup kaločský nedávno jedine len pre náboženstvo zo svojich panstiev prepustil, o čom na tomto mieste nič známe nie je".5 Dvorná rada dňa 6. 10. 1769 vyšetrila prípad, o čom informovala ríšskeho kancelára.

Po prijatí povolenia nasťahovať sa v Pazove Selenčania znovu kontaktovali s veliteľstvom v Osijeku, ktoré dňa 3. 01. 1770 píše dvornej rade: „...Dňa 6. novembra minulého roku oznámený prechod so statkom a majetkom k osídleniu na Praedio Pahsoe, chcú uskutočniť na nasledujúcu jar". Pravdepodobne dostali povolenie od arcibiskupstva prezimovať a zobrať si úrodu a až potom vydať sa na cestu do nového domova. Vo svojom liste zo dňa 16. 04. 1770 na Slavónske generálne veliteľstvo veliteľ Petrovaradínskej regimenty plukovník Atanasije Rašković informuje vojenské a civilné orgány moci o dekréte, ktorým sa povolilo evanjelikom nasťahovať sa na „Praedio Pahsoe", a preto im netreba robiť prekážky pri prechode, ani od nich žiadať daň. Ten istý plukovník Rašković o mesiac neskoršie (21. 05. 1770) oznamuje veliteľstvu v Osijeku, že prvých 20 rodín prišlo na „Praedio Pahsoe", ktoré ihneď zasiela informáciu dvornej rade 27. 05. 1770: „... Podľa správy z 21. tohto mesiaca prijatej od veliteľstva Petrovaradínskeho pluku pána plukovníka Raškovića prišlo z tých nekatolíckych, z panstva Selenča odstránených obyvateľov, už 20 rodín na „Praedio Pahsoe" na osídlenie a budú tam bývať, kým ostatní nasledujú: títo druhí tak dlho na mieste terajšieho bývania zostanú, kým ich zasiate zimné plody budú pozbierané. Týchto dosťahovaných 20 rodín sú údajne zámožní ľudia."

Z uvedeného možno presne určiť dátum príchodu prvých Slovákov do Starej Pazovy: je to 21. 05. 1770.

Cisársko-kráľovská dvorná rada sa neuspokojila s prijatými správami, a nariadila kaločskému biskupstvu znovu vyšetriť prípad odsťahovaných rodín, pričom sa zamerala na štyri otázky.2 Biskupstvo odpovedalo dňa 20. 07. 1770.

Spolu s prvými osadníkmi prišiel prvý farár Samuel Spanagell, ktorý odbavil prvé služby Božie dňa 25. 06. 1770 pod holým nebom.

Osadníkov čakalo znovu kultivovanie pôdy, budovanie nových príbytkov a po vypršaní voľných troch rokov boli zaradení do vojenskej - hraničiarskej služby. Ako zámožní ľudia priniesli so sebou značný statok a majetok, takže začali rýchle prosperovať, čo právom od nich očakávali členovia dvornej rady.

Z daných údajov, vyplýva, že zo Selenče do Pazovy prišlo v rokoch 1770 - 1772 spolu 90 rodín s 567 osobami. Novoosadlíci sa osídlili v časti Pazovy smerom na Bánovce (dnešná Svätosávska ulica), kde si založili svoju prvú osadu a tá časť Pazovy sa i dnes menuje Selenčský šor. V danom období k nim pribúdali ďalší osadníci, medzi nimi jedna väčšia vlna z Maďarska, a to z osád, v ktorých žili Slováci: najviac ich bolo z Kiskörösa, a len niekoľko rodín sa dosťahovalo zo Slovenska.

Slovenská evanjelická komunita na „Praediu Pahsoe" časom narástla na najväčšiu slovenskú osadu v Srieme - Starú Pazovu, ktorá sa stala strediskom slovenskej enklávy žijúcej v Srieme.